Mediálky za všetko nemôžu, alebo prečo ocenenia nestačia

„Chybí nám třeba kontakty na bankovní a automobilový sektor či luxusní služby. Právě tito klienti jdou hlavně přes mediální agentury a byli bychom rádi, aby u nás inzerovali. Naši čtenáři architekti přece většinou nejsou chudí lidé,“ povedal Julius Macháček, vydavateľ časopisu Architekt.

Podobné argumenty dobrákov vydavateľov som si vypočul kvantum a pokiaľ boli ochotní počúvať, tak som im vysvetľoval, ako fungujú klienti a postavenie mediálnych agentúr pri zadávaní inzercie. Mal som pre nich pochopenie. Sú to dobráci. Žiaľ v dnešnom svete to na obchodný úspech nestačí. Ani reklamným agentúram nestačia ocenenie z reklamných súťaží. Tobôž mediálkam a médiam.

Mňa skôr zarazilo, ako vemehentne a nie príliš odborne sa redaktorka odborného týždenníka Marketing&Media Kristýna Hořovská pustila do tejto témy. Nie som si istý, či cieľ článku bolo pomôcť časopisu Architekt, alebo odborným médiam, ako celku, kde patrí aj Marketing&Media a tak cez iné médium sa posťažovali. Ale na koho vlastne? Tvrdí sa o mne, že neznášam mediálne agentúry. A tým pádom, by ma tento krásny titulok v hlavnej téme tohtotýždňového čísla cez dve strany mal potešiť:

TrojiteOceneni

Nie, nepotešil, na koľko je to zavádzanie. Netvrdím, že všetci redaktori budú rozumieť všetkému, ale ak v tom nie som doma, prečo nepíšem neutrálne titulky?! Ak by si chcela Economia pohnevať mediálne agentúry, tak už dávno v denníku HN, či týždenníku Ekonom a Marketing&Media mohli písať o agentúrnych bonusoch. Ale v tom prípade by si ešte viac okresali už aj tak nízke objemy inzercie z mediálnych agentúr.

Dávať za vinu mediálnym agentúram, že do úzko špecializovaného titulu nemajú záujem inzerovať retailoví TV klienti? Rozumiem vydavateľom, že (takmer) každý čitateľ (takmer) každého tlačeného média, potrebuje jesť, piť, mať bankvý účet a podobne. Ale to v žiadnom prípade neznamená a nie je pádnym argumentom, aby napríklad Milka, Kofola, či Air banka bola v každom printovom médium. Klientov zadávateľov inzerentov zaujíma ich zisk a k tomu musia predávať svoje výrobky a služby. A na to, okrem iného potrebujú tu správnu reklamu, v správny čas a na správnom mieste. Za správne financie. A tak, ako nemá zmysel pre Kofolu ísť do časopisu Architekt, nemá zmysel pre Schell ísť do denníka Blesk. Schell dodáva armatúry pre verejné sanitárne priestory. Čitatelia a aj inzerenti majú v Česko – Slovensku k dispozícii tisíce(!) tlačených titulov. Nie je cieľom tohto článku popísať mediálne plánovanie. Časopis Architekt bude možno lepší, ako konkurenčný časopis ASB, ktorého som predplatiteľ. Neviem, časopis Architekt nepoznám. Mal by som. Ak som si bol ochotný urobiť mikro tender na architekta a následne si zaplatiť projekt rodinného domu na mieru, tak by som mal poznať všetky tuzemské odborné časopisy v tejto problematike. Ale ani dnes, po tom, ako viem, že časopis Architekt získal trojnásobne ocenenie Časopis roku, pre mňa, ako klienta inzerenta a klienta predplatiteľa, veľa neurobil, aby som sa dozvedel niečo relevantné viac. Na ich home page ma buď posiela preč zo stránky, alebo ponúka základný komentár. Ale bez kontaktu na predplatné, či inzerciu. Netuším, čo stojí celostrana, ani celoročné predplatné. Ani počet vydaní za rok. Stránky sa žiaľ upravujú, práve počas výročia 60 rokov a tretieho ocenenia Časopis roku v kategórii B2B časopis. Viac o projekte Časopis roku tu.

ArchitektWWW

A pre porovnanie, konkurenčný ASB.

ASBwww

Môžem len veriť a to pre dobro vydavateľa časopisu Architekt, že tretie ocenenie časopisu roku už bude dostatočný dôvod, aby svoje vlastné webové stránky priviedli do 21. storočia. A keď ostane trochu viac času, tak aj informovali/zažiadali o zmenu zápisu v registru periodík, patriace pod Ministerstvo kultúry, Odbor médií a audiovize, Evidence tisku.